Opäť je tu koniec školského roku a čas vysvedčení. Otázka, ako vyzerá dobré vysvedčenie, sa môže zdať mnohým čudná. Najlepšie je predsa také, kde sú „samé“ – teda samé jednotky. Samozrejme, ako rodičia sa takejto šikovnosti našej ratolesti tešíme, no dobré známky môžu znamenať aj všeličo iné. Napríklad to, že dieťa sa poddalo jednotnému vzdelávaciemu systému, ktorý vyžaduje mnohokrát najmä memorovanie, opakovanie schematických postupov, v horšom prípade i sociálne nevybočovanie z radu či servilnosť k učiteľovi. Určite by akékoľvek zovšeobecňovanie týmto smerom bolo chybné, lebo za dobrými známkami býva často skutočná usilovnosť, šikovnosť a bystrosť. No oveľa dôležitejšie je zamyslieť sa nad tým, čo môže byť príčinou zlého vysvedčenia? Nemôžu zlé známky znamenať nevhodnosť jednotného pedagogického systému pre dieťa, že dieťa má iné spôsoby poznávania a učenia, že je nadané na niečo iné, že učivo je podávané nevhodne, alebo že jednoducho učiteľ nevie pre vec zaujať, prípadne ju ani naučiť? Nehovorí zlá známka viac o učiteľovi samotnom, že nedokázal zvládnuť svoju úlohu, než o dieťati? Mám osobnú skúsenosť z rodičovského stretnutia na gymnáziu, keď sa učiteľka sťažovala, že sa jej študenti vypytujú, načo sa vlastne majú tú slovenčinu učiť? „Ja tu predsa nie som na to, aby som im takéto veci vysvetľovala, ja ich to mám naučiť a oni to majú vedieť…“ – toť slovo novodobého pedagóga. To je potom radosť študovať!

Určite lepší spôsob záverečného pohľadu na celoročnú prácu študenta je slovné hodnotenie. Pedagóg slovne zhrnie to, čo sa žiakovi podarilo za rok spraviť, ako využil svoje silné stránky, v čom sa zlepšil, aké nové schopnosti rozvinul alebo kde má rezervy, prípadne čo zanedbal. Samozrejme, napísať takéto vysvedčenie je ťažšie, než zvoliť jedno z piatich čísel. Od pedagóga totiž vyžaduje poznať dieťa v mnohých detailoch a osobitostiach a tie zhrnúť tak, aby ho povzbudil k ďalšiemu učeniu, aby mu pomohol na jeho individuálnej ceste, a nie ho deprimoval.

Celý vzdelávací systém sa z našich detí snaží čo najrýchlejším spôsobom vychovať servilných daňových poplatníkov, ktorí si nebudú dávať zbytočné otázky po zmysle vecí a hlavne, ako píše Noam Chomský vo výbornom článku o demokracii a vzdělávání – nebudú siahať elitám po krku. Nečudujme sa, že naše deti majú odpor k takémuto prístupu. Možno sú tie zlé známky i znamením odporu. Znamením, že ešte nie sú systémom úplne zlomené a niečo z dobrého prazákladu v nich stále prežíva, derie sa v rebélii a odpore na povrch. A za to si zaslúžia pochváliť.

RNDr. Erich Šašinka