Rozhovor s Tobiasom Richterom, zakladateľom waldorfského seminára v Rakúsku a dlhoročným waldorfským učiteľom.

EŠ: Myslím, že v dnešnej dobe máme veľký problém pochopiť, čo znamená „autorita“. Na jednej strane sa učitelia v škole sťažujú, že nemajú žiadnu alebo len malú autoritu a násilím sa pokúšajú dosiahnuť pokoj a poriadok v triede, a na druhej strane rodičia chcú dať deťom toľko voľnosti, koľko je len možné.
T.Richter:: Myslím, že to je veľmi aktuálna otázka. A to najskôr z dôvodu, ktorý bol uvedený ako posledný, totiž z túžby rodičov chcieť dávať dieťaťu čo najmenej príkazov. Že dieťa má všetko rozvinúť samo, a keď to dieťa nechce, tak to tak treba akceptovať, a tak ďalej. To je tá jedna strana, kde možno hovoriť alebo zažiť – áno, to, čo dospelí a učitelia skúšajú s deťmi urobiť, nestojí na bezpečnom základe, pretože samotní rodičia to spochybňujú a deti to tak neprežívajú. To je to prvé. To druhé je, že dnes prežívame autoritu rôznorodo negatívne vykresľovanú – to jest v spojení s negatívnymi zážitkami – štát je autorita, polícia je autorita, zákon je autorita – máme teda všade zážitok, že nejaká moc sa využíva na nás a my sme tým neslobodní.
EŠ: Alebo si spomíname na to, čo sme zažili v školských rokoch.
T.Richter:: Áno. A ja by som rád položil otázku: Čo dieťa hľadá u nás dospelých? Každé dieťa niečo hľadá. Môže to byť pomoc, návod, istota v tom, ako ono môže uskutočniť svoju cestu do života. A keď dieťa u nás samých zažije, že my sami to nevieme, že ja vôbec neviem, ako mám viesť svoj vlastný život, že ja sám neviem, či je správne to, čo robím, keď som prišiel o prácu a vôbec neviem, či získam novú – všetko je pre mňa neisté. Ak prenášam túto neistotu na dieťa a potom poviem: To je sloboda – pretože o tom nechcem nikomu povedať, potom vlastne dieťa, povedal by som, urazím, pretože ono žiadnu odpoveď a žiadnu pomoc na otázku „Ako podniknúť cestu do sveta“, nedostalo.
EŠ: Myslíte, že zmiešavame slobodu s neistotou?
T.Richter:: Áno. Rozhodne. A k tomu pristupuje – lebo toto nie je všetko, že? – náš život v spoločnosti a v dobe, kde sme permanentne vyzývaní a provokovaní k tomu, aby sme boli otvorení. Už sa nedokážeme nejako orientovať len na jednu vec, ale musíme pluralitne myslieť, musíme mnohostranne myslieť. Skrze celú otázku migrácie, otázku otvorených hraníc, a tak ďalej, sme neustále vyzývaní byť otvorenými. A ja teraz kladiem otázku: Kedy môžem byť otvorený? Myslím, že až potom, keď som zažil uzavretosť. Potom sa môžem otvoriť. Ak som k tomu vybudoval niečo, čo potom môžem verejne ponúknuť. Potrebujem teda istý čas, istú možnosť výchovy, budovania, vývoja, aby som tým mohol byť otvorený. A odtiaľ – späť k prvej otázke – verím, že každé dieťa má právo na orientáciu. A keď ide o orientáciu, ktorá je človekom prežitá autenticky, ktorý túto otvorenosť skutočne dokáže žiť – ten s ňou potom zaobchádza produktívne a nesprostredkúva dieťaťu, že trpí tým, že má túto povinnosť, onú povinnosť, tamtú povinnosť… To je zlý predobraz vo vzťahu voči otvorenosti.
Teda chýbajúca autorita nie je pre deti nič samozrejmého. Väčšinou alebo často som zažil, že deti niektorého učiteľa alebo učiteľku akceptovali ako autoritu potom, keď zažili: Učiteľka alebo učiteľ si ma cení, má ma rád, je tu pre mňa. To je potom tá prvá forma uznania, ktorú dieťa dáva učiteľovi, pretože dieťa samo zažíva: Ja som tiež uznávané. Ak toto nie je ako zážitok, učiteľ sa nikdy nedostane do blízkosti úcty, ktorú dieťa dáva učiteľovi a bolo by lepšie miesto autority využiť úctu.
EŠ: Vravíte, že už to ďalej nejde, nefunguje tak, že z pozície sily učiteľa, vedúceho, riaditeľa poviem, že som autorita, ale že musím počkať, kým tí druhí, napr. deti, povedia: Ty si pre mňa autorita.
T.Richter:: Áno, myslím, že toto je najrozhodujúcejšia zmena, ktorú musíme uskutočniť aj v našom myslení, že moja autorita nie je v tom, čo my požadujeme, ale naša autorita je to, čo tí druhí nám dajú.
EŠ: Čo majú robiť učitelia, rodičia trpiaci malou autoritou?
T.Richter:: No najskôr by sa mali sami seba pýtať, prečo trpia. Aký je dôvod, že trpia. Keď trpím, tak vždy mi niečo chýba. Rád by som mal niečo, čo nemám a nemôžem dostať.
EŠ: Napr. učiteľ nedokáže v triede pracovať. Je tam veľký hluk, alebo deti nechcú robiť to, čo učiteľ chce, aby robili.
T.Richter:: Áno, a ja sa pýtam sám seba: Čo teda tie deti chcú? Nie, čo ja chcem, ale čo chcú deti. Môžem k tomu povedať malý príklad z americkej školy. Nuž, na jednej americkej vysokej škole prichádza učiteľ, predstaví sa a hovorí ako sa volá, aké akademické tituly má, kde študoval – na Harvarde – aký výskum práve robí, čím sa zamestnáva. Žiaci, teda študenti, tam sedia a začnú sa hrať so svojimi i-podmi, smartfónmi a robia si selfies a fotografujú a on nemôže ďalej vyučovať. Musí vyučovanie prerušiť. Potom prídu dvaja žiaci k nemu a hovoria: Viete o čo ide? Nás vôbec nezaujíma, čo ste urobili vy. Nás zaujíma, či sa vy zaujímate o nás.
A ak sa toto zažije, mohlo by vyučovanie ísť celkom dobre. A preto odpoveďou na otázku, čo majú robiť tí učitelia, ktorí trpia hlukom v triede a podobne, je moja otázka: Ako sa môžete zaujímať o to, čo tie deti teraz k tomu prinášajú, že sú tak hlučné?
EŠ: Prednedávnom sme videli a počuli, čo sa stalo vo Francúzsku. Myslíte, že to má niečo spoločné s autoritou? Hovoríme o autorite tohto islamského štátu, ktorý rozkazuje ľuďom, čo majú robiť…
T.Richter:: Myslím, že áno. Je to eminentná otázka autority. Celá táto vec funguje len preto, že bol poškodený vývoj. Vývoj tých mladých, ktorí tiahnu s džihádom, aby tam našli autoritu, ktorú predtým v živote hľadali, a nenašli. A teraz oneskorene nachádzajú niečo, čo má vždy smrteľné následky. Keď dieťa, keď mládež vo svojom vývoji objaví niečo alebo niekoho, kto je pre neho hrdinom, alebo niekoho, koho chce nasledovať, potom sa na určitý čas s ním úplne identifikuje. Bude sa rovnako obliekať, rovnako rozprávať, a tak ďalej. Svoju izbu si tak zariadi, bude s ním trpieť, keď sa dostane do nejakých ťažkých životných situácií. A je dôležité, aby mladý takéto niečo zažil. A potom je dôležité – to je ďalší krok – aby od toho opäť dokázal získať odstup a aby sa pýtal sám seba: A kde je moja autorita? A keď sa toto nezažije v skoršom veku a hľadá sa to neskôr v nesprávnom bode, potom to vyzerá tak, ako to vyzerá. A preto verím, že otázka autority alebo úcty – ja by som naozaj rád nahradil autoritu úctou – je centrálnou pedagogickou otázkou. V tom zmysle, ako my dieťaťu prinášame úctu, ako si ho vážime, ako ho rešpektujeme, ako si vážime a rešpektujeme rodičov dieťaťa, môže dieťa na druhej strane priniesť úctu aj voči nám.
EŠ: Myslíte, že je to základná myšlienka pre budúcnosť, pre našu civilizáciu, ak chceme takéto veci vo svete minimalizovať?
T.Richter:: Myslím, že je to jedna zo základných ideí. Žijeme v dobe, kde ide hlavne o to, aby sme vyvinuli uznanie voči druhým – nemám teraz na mysli toleranciu, a ani akceptáciu. Keď niekto toleruje, tak je to vlastne istá urážka druhého, lebo ho len akceptujem, neruším ho, ale nemám s ním nič dočinenia. Uznanie je úplne iný krok. Vtedy sa namáham, aby to, čo ním hýbe, čo v ňom žije, čo sú jeho vlastné otázky, aby som z toho urobil i moje otázky. Nemusím sa s tým identifikovať, ale musím s tým rezonovať, musí nastať rezonancia. To – verím – je celkom rozhodujúca otázka a na tom bude mnohé závisieť, akú budúcnosť vytvoríme.
EŠ: Ponúka waldorfská pedagogika v tomto smere niečo viac?
T.Richter:: Nechcel by som ísť do žiadneho polarizovania. Človek sa môže pýtať, čo ponúka waldorfská pedagogika, ale oveľa dôležitejšie je, čo robia učitelia. Waldorfská pedagogika môže veľa ponúkať, no keď ju učiteľ inak interpretuje alebo mení, tak tým vôbec nevyužíva celú waldorfskú pedagogiku. A tak môžem vidieť aj v štátnom systéme učiteľov, ktorí sú svetovými majstrami v tom, ako zaobchádzajú so žiakmi, ako akceptujú žiakov, ako žiakov vnímajú v školskom systéme, ktorý sám od seba vôbec nemá také intencie. A tak podobne to možno vidieť aj v pedagogike Montessori, či iných pedagogikách. Ale pri waldorfskej pedagogike je prinajmenšom táto otázka uznania otázkou základnou. Teda na tom vlastne celá waldorfská pedagogika stavia. Pretože učebný plán, ako ho Steiner definoval, sa odvíja od toho, na čo sa dieťa pýta. Učebný plán dáva odpovede na vývojovú otázku dieťaťa. Takže ten vlastný zadávateľ je pre učiteľa dieťa. A keď stretám dieťa s postojom: „Ty si môj šéf, ja musím robiť to, čo ty odo mňa očakávaš“, potom aj učiteľ musí ísť do školy a samého seba vychovávať. A len v tej miere, v ktorej to učiteľ vykoná – či už vo waldorfskej škole, alebo v inej škole – len v tej miere, myslím, môže byť naozaj učiteľom.
EŠ: Posledná otázka: Ako sa mení potreba autority v priebehu života?
T.Richter:: To je skvelá otázka. Chcem si pomôcť pojmami z knihy Rudolfa Steinera Všeobecná náuka o človeku, IX. prednáška. Tu spomína Rudolf Steiner tri pojmy, ktoré sú leitmotívom vývojových epoch.
Pre dieťa od jedného do siedmich rokov je motto: „Svet je morálny“. Môžeme tiež povedať, je to postoj alebo môžem povedať, ako je to mne najsympatickejšie, že dieťa má otázku: Je svet morálny? Nie, či je svet dobrý. Svet nie je dobrý. Ale je morálny? To znamená, že ak sa udeje niečo, čo napríklad nie je dobré, tak aké to má následky? Dôjde k nejakému vyrovnaniu, náprave? Teda morálnosť v zmyslEŠ: Všetko sa nachádza v súvislosti a táto súvislosť je zameraná na pozitívny vývoj. To je otázka pre dieťa v tomto období.
A potom hovorí Steiner ďalej, potom je motto: „Svet je krásny“ alebo ako ja hovorím, dieťa má otázku: Ukáž mi, že svet je krásny, že svet je estetický. Alebo, že môžem urobiť svet krásnym. Tretie motto približne až do 21. roku jEŠ: „Je svet pravdivý?“
A to vidím v metamorfóze. Morálka je najsilnejšia, že? A ďalšia otázka jEŠ: Môžem v kráse vnímať morálku? A môžem v pravde spoznať, že pravda je morálna a krásna? Vždy niečo prichádza ako prvé a to ostatné pristupuje k tomu. Teda to niečo sa premieňa, ale základný prúd zostáva.
A to, myslím, platí aj pre otázku o úcte. Teda to, čo sa ďalej môže stať autoritou, je to, čo som aj ja sám uznal, moje poznávacie možnosti, moje usilovanie o slobodu. To sa stane mojou autoritou. O to sa usilujem. Už nie je viac autorita to, čo hľadám vonku, čo hľadám vo svete, ale to, čo hľadám v mojom osude. A dokážem osudové udalosti, ktoré prichádzajú v každom živote, dokážem ich akceptovať ako autoritu, kde hovorím, že som to sám spôsobil, že to nie je niečo, čo prichádza zvonku, ale že ja som pánom svojho osudu, aj rán môjho osudu.
Nevyslovujem to nejako ľahkomyseľne, pretože v mojom životopise som si mnohé také veci prežil, kde som bol zlostný, rozzúrený, zneistený a kde som potom, ak sa mi to na mnohých veciach podarilo (na mnohých nie), že som ich dokázal spracovať – mnohé som nedokázal spracovať sám a potreboval som pomoc – ale ak sa to podarilo, hoci aj s pomocou, spracovať, tak som objavil, že ja som bol zadávateľom toho, že sa to tak stalo.

S Tobiasom Richterom sa rozprával Erich Šašinka. Preklad rozhovoru spravil Róbert Blaschke.