7. septembra 2019 uplynie presne 100 rokov, čo sa otvorili dvere prvej waldorfskej školy v Štutgarte. Pri tejto príležitosti prinášame jednu autentickú výpoveď z nemeckého prostredia.
„Skladať slamené hviezdy a objímať stromy? Ale čoby! Pri príležitosti stého výročia waldorfských škôl je čas na vyznanie lásky“, myslí si redaktorka info3 a bývalá waldorfská študentka Laura Krautkrämer.
Do waldorfu som prišla z iného prostredia. Môj o štyri roky mladší brat už chodil do waldorfskej materskej škôlky, keď som sa ja posunula v čakacej listine a zakrátko som v polovici školského roka nastúpila do štvrtého ročníka. V ponurý decembrový deň v roku 1983 to prišlo: nastúpila som na nezanedbateľnú cestu do mojej novej školy – v tom čase som bývala v Roisdorfe, o niekoľko mesiacov neskôr prišlo sťahovanie do Bonn-Tannenbusch. V bezprostrednej blízkosti miestnej základnej školy, ktorá by sa pravdepodobne dnes označovala za spádovú, si zriadili bonnskí waldorfáci ich nové sídlo so zaoblenými rohmi a všetkým, čo k tomu patrí.
Predsudky o slobodnej voľbe
V mojom bezprostrednom okolí spôsobila zmena školy väčšinou nepochopenie, niekedy sotva utajiteľné posmešky. Existuje celý rad predsudkov o slobodnom výbere: Waldorfská škola bola vhodná pre postihnuté deti alebo pre pokazených potomkov bohatých rodín, ktorí by to na iných školách nezvládli. Čelila som týmto predsudkom trochu rezignovane – časy, v ktorých študentky waldorfu dokázali sebavedome vtipkovať o „vytancovaní svojho mena“, neboli ani zďaleka na dohľad.
Bolo mi obzvlášť nepríjemné, že takmer každý, kto sa dozvedel, že chodím na waldorfskú školu, vybalil nejaký divoký príbeh, čo sa dozvedel z druhej či tretej ruky – v ktorom poľutovaniahodné dieťa trpelo kvôli nejakej údajne sadistickej učiteľke z waldorfu, alebo bolo všeobecne úplne nepripravené na „ozajstný“ život, do ktorého, prirodzene, šmahom vstúpilo. Odhliadnuc od toho, že to bolo pravdepodobne často prehnané, nikto neprišiel na to, že na základe takýchto ojedinelých prípadov, ktoré sú samozrejme v každom type školy, nemožno principiálne vynášať ničivé súdy nad všetkými školami na svete.
Jasné fronty
Škola v bývalom hlavnom meste Bonn bola relatívne uzavretým, prevažne buržoázne ovplyvneným svetom s dôsledne konzervatívnym antropozofickým hodnotovým systémom. Boli 80-te roky a fronty boli jasné: televízia bola rovnako zakázaná ako komiks či futbal, rozdelenie na pedagogicky hodnotné alebo neprijateľné. Dnes by som veľa z toho spochybnila, ale v tej dobe som školu považovala jednoducho za skvelú. Na celé to waldorfstvo som čakala ako smädná rastlina na jemný letný dážď. Dychtivo som začala vytvárať svoj prvý epochový zošit, robila som prvé pokusy s maľovaním mokrým do mokrého, učila sa kresliť formy a rečotvorbu. Našťastie som už vedela hrať na flautu. Spočiatku trochu neisto, no potom už skúmavo som vkročila do prvých hodín eurytmie. Škola sa pre mňa stala druhým domovom, moja rodina sa rozšírila o moju triedu a učiteľov. So srdečnými, materskými typmi, rovnako ako so zvláštnymi šibalmi, ktorí sa nachádzajú koniec-koncov v každej rodine.
V mojej starej, malej, dedinskej škole sa trieda skladala zo 16 detí, teraz sme boli, aspoň teda na nižšom a strednom stupni, takmer štyridsiati. Tento veľký pool sa však ukázal byť ideálnym na nájdenie širokej škály priateľov, na vytvorenie triednych orchestrov, ale najmä pre mnohé divadelné projekty. Práve známu a ohlasovanú divadelnú hru v ôsmom ročníku som neskôr aj z pohľadu rodiča zažila ako highlight waldorfskej pedagogiky. Zložité inscenácie, ktoré sú v tejto súvislosti obvyklé, privádzali všetkých zúčastnených na hranice svojich schopností: Počas posledných týždňov skúšok žiačky, žiaci i učitelia žijú kvázi v škole, rodičia prechádzajú do režimu zásobovania, varia a pečú na plné obrátky, líčia, žehlia, organizujú tisíc vecí. Keď nakoniec 36 inak extrémne náladových, často nepozorných, väčšinou rozčúlených a senzibilných tínedžerov pri predstavení svojim výkonom prekročí svoj tieň, niet pochýb o tom, že to úsilie stálo za to.
Mysli pohyblivejšie
Že škola v zdarných prípadoch má sprostredkovať viac ako len čisté učivo, prešlo dnes do všeobecného povedomia. Avšak stimulovanie fantázie, podpora kreativity – to sa ľahko povie. Pravdepodobne neexistuje žiadna škola, ani štátna, ktorá by to nejako nechcela. Z veľmi jednoduchého príkladu je zrejmé, ako niečo také môže vyzerať na waldorfskej škole, a síce v jednej oblasti, kde by ste to možno neočakávali: pri počítaní. V štátnych školách sa deti v prvom ročníku zvyčajne učia: 2 + 4 = 6. Pri tejto úlohe – koľko je 2 + 4? – existuje iba jedna správna odpoveď: 6. Vo waldorfskej škole je to všetko otočené: čo všetko môže byť 6? A hľa: 6 = 2 + 2 + 2 alebo 3 + 2 + 1, ale tiež 3 x 2 alebo 9 – 3. Takýto prístup je výzvou pre mentálnu pohyblivosť a ukazuje, že existuje veľa rôznych spôsobov ako prísť k želanému výsledku. V neposlednom rade to otvára celú škálu možností pre študentov rôznych úrovní schopností – je možné všetko od veľmi jednoduchých riešení po tie najzložitejšie.
Čo som sa naučila na Waldorfskej škole? Všetko, čo som potrebovala na zloženie maturitnej skúšky, prijatie na vysokú školu a jej úspešné ukončenie. Naučila som sa aj neskôr v zamestnaní pristupovať k neznámym témam samostatne a dôverovať svojmu úsudku. Okrem toho som sa tiež naučila, že v každom človeku sa skrýva niečo výnimočné, čím môže byť každý osobne pre tento svet prínosom. Takto v minulosti rozšírený predsudok, že waldorfskí žiaci sa nebudú vedieť vyrovnať s realitou pracovného života a budú zaskočení výkonnostným myslením spoločnosti, sa mi nepotvrdili ani u mňa ani v mojom okolí.
Existujú samozrejme takéto prípady, nemôžu sa však zovšeobecniť. A možno je problém niekedy celkom odlišný. Možno to súvisí s príliš nepružným, hierarchicky štruktúrovaným svetom práce, v ktorom je príliš malý priestor na „myslenie za roh“ a neobvyklé riešenia. Vniesť trochu kreatívneho chaosu a tiež spochybniť niektoré z výkonnostných mantier, nie je to najhoršie, čo môžeme my, waldorfáci, dať tejto spoločnosti.
Laura Krautkrämer
preklad Andrea Žipajová