Priestor a čas, ktorý deti vnímajú svojím tempom, prirodzene v ňom naberajú skúsenosti a hrajú sa, sa vytráca. Ešte nikdy nebolo detstvo tak nedetské ako dnes. Pracovný svet dospelých zatieňuje všetko ostatné. Odkedy sa objavil internet, digitalizácia a sociálne médiá, dospelí už nedokážu tráviť svoj čas, ako aj čas so svojimi deťmi, ináč. Ako sa podarí výchova k samostatnosti v dobe digitalizácie?
Henning Kullak-Ublick nám svojím dokumentárnym filmom #KidsOnTech#, ktorý na danú tému natočil, ukazuje cestu.

Franka Henn Ako vznikol tento filmový projekt a spolupráca na ňom?

Henning Kullak-Ublick Spolu s režisérom Paulom Zehrerom sme pre waldorfskú školu natočili už štyri filmy a #KidsOnTech# je posledným zo série. Naším zámerom bolo prezentovať média a detstvo v podobe, v ktorej by sa rodičia a pedagógovia zo škôl a materských škôlok opäť našli. Táto téma sa musí dostať do povedomia ľudí bez morálne zdvihnutého prsta. Paul Zehrer je významný dokumentarista, ktorého som si všimol vďaka jeho filmu o Waldorfskej škole zo Silicon Valley. Spúšťačom bola správa na titulnej strane New York Times, ktorá vysvetľuje, prečo elita zo Silicon Valley posiela deti do waldorfskej školy, v ktorej zavádzanie internetu a digitalizácie prebieha oveľa neskôr ako v americkej škole. Tento článok bol tri mesiace najčítanejším článkom New York Times. Paulov filmový štýl ma nadchol, pretože vie celú tému vyrozprávať v dobrom príbehu– to je prednosť Američanov.

V roku 2017 som ho stretol v San Franciscu a hneď to medzi nami zaiskrilo. Tak vzniklo tých päť filmov. #KidsOnTech# mal byť hotový v roku 2019 na jubilejný festival v Berlíne, ale film bol jednoducho nákladný. V podstate to bolo šťastie, pretože počas kovidu sme to tak či tak museli zastaviť a začať odznova. Nemohli sme točiť film o médiách tak, ako predtým. Teraz máme úplne iné skúsenosti, ktoré siahajú oveľa ďalej. Preto sa aj produkcia natiahla o ďalšie dva roky.

FH Ako ste prišli na túto tému?

HKU V roku 2012 som v Spolku slobodných waldorfských škôl inicioval pracovnú skupinu „Mediálna zrelosť a waldorfská pedagogika“ a pozval som do nej rôznych ľudí s úplne odlišnými odbornými znalosťami. V roku 2014 z tejto iniciatívy vznikla brožúrka „Struwwelpeter 2.0“, ktorej druhá časť bola venovaná rodičom a aktuálne brožúra „Mediálna pedagogika a waldorfská škola“ dáva veľmi konkrétne rady a návrhy školám. To bolo podnetom na vytvorenie učebných plánov od ranného detstva až po maturitu.

 

Tri kroky mediálnej pedagogiky

Otázkou nie je to, či je technika dobrá alebo zlá, ale aké zručnosti potrebujeme, aby sme ju vedeli správne využiť. To je dnes existenčná otázka.

FH Čo je obsahom waldorfskej mediálnej pedagogiky?

HKU Hlavnou myšlienkou je, aby najskôr nepriama mediálna pedagogika vytvorila silný základ pre priamu mediálnu politiku. Čo potrebujú deti podľa zákona pre svoj psychologický vývin a pre inkarnačný proces ako prípravu na mediálny svet? Ako ich na to pripravuje realita? Tá môže najprv prejsť analógovým zaobchádzaním s médiami a až potom sa dostane k tomu digitálnemu. Cesta teda vedie od reálneho cez analógové ku digitálnemu, pričom tie prvé dve nemajú byť nahradené, ale doplnené. Toto holistické vyjadrenie, k rozvoju ktorého po stránke pedagogicko-antropologickej značne prispel Edwin Hübner a do praxe zaviedli učitelia – pionieri ako napríklad Franz Glaw, patrí dnes nepochybne k pre prax vhodným konceptom. Som pevne presvedčený o tom, že mediálna výchova patrí do každej školy, pretože deti vyrastajú do čím ďalej tým viac algoritmami ovládaného sveta. Na to ich musíme pripraviť a to tak, že média musia vedieť prirodzene ovládať oni sami a nenechať sa nimi ovládať. Ich zatracovaním sa dosiahlo rovnako málo ako ich propagáciou.

FH Neurovedec Manfred Spitzer, vo filme vysvetľuje, že prepojenia v mozgu sa stále menia podľa toho, ako mozog používame. V zmysle, že mozog nielen „používame“, ale aj niečo robíme a náš mozog si o tom „robí poznámky“; budujú sa tak synaptické prepojenia, ktoré odzrkadľujú naše skúsenosti v realite. Detské mozgy sú doslova v ohni, pretože učenie je rýchle a prudké. Sú aktívne po celý čas, aby si poradili s realitou a vytvárajú si tak vo svojom vnútornom svete reprezentatívny obraz vonkajšieho sveta. Čo sa stane s dieťaťom, ktoré pravidelne sedí za počítačom namiesto toho, aby niečo aktívne robilo?

HKU Myslím si, že pomôže uvedomiť si, že neexistuje nič frontálnejšie, ako sedieť pred obrazovkou. Čím sú deti mladšie o to viac je to pasívnejšie. Samozrejme, že vedia pobehovať prstíkmi po klávesnici alebo pohnúť myšou, či zdanlivo robiť nejaké veci, často sú to však len reakcie na hotové produkty, ktoré majú pred sebou a ktoré môžu ovplyvniť len v rámci už predprogramovaných možností. Telo, pohyby, vnímanie, estetické cítenie sveta a fantázia zostávajú mimo toho všetkého alebo sú riadené niečím iným. To je presným opakom toho, čo deti potrebujú k učeniu a rozvoju. Keď sme robili interview s Remom Largom pre film, povedal, že si ani tak nerobí starosti, čo sa stane s deťmi, keď sedia pred počítačmi, skôr ho trápi, čo všetko deti prepásli, keď tam sedeli.

Rozhodujúcim momentom je, aby deti cez to všetko sami v sebe objavili, že vysporiadať sa so svetom a nájsť si k nemu vzťah sa dá cez dotyky, vnemy a pohyb. Ide o to, aby získavali skúsenosti: Viem dosiahnuť niečo svojím telom, svojou vôľou. Viem sa dozvedieť niečo o svete cez moje pocity, ktorým čelím a to, čo zažijem, viem aj pochopiť. Takto nadobúdajú zručnosti, ako používať aj digitálne média. Keď deti sedia pred obrazovkou priskoro a pridlho, tieto zručnosti a spôsoby konania nezískajú, pretože prijímajú už hotové obrazy, hotové názory, hotové predstavy. Ak môžu ísť vlastnou cestou od skutku cez pocity k poznaniu, technika im vôbec neškodí. Otázkou nie je to, či je technika dobrá alebo zlá, ale aké zručnosti potrebujeme, aby sme ju vedeli správne využiť. To je dnes zásadná otázka existencie ľudstva, čo môžeme veľmi jasne pozorovať na úpadku kultúry rozhovoru cez sociálne média.

 

Chcieť rozumieť celému svetu

Ľudia potrebujú obrazy. Obrazy, ktoré nám vysvetľujú svet.

FH Hovoríte, že deti sú balíčkom týchto aktivít. Nevstupujú do tohto sveta s vycvičeným intelektom, vyškolenou schopnosťou myslenia. Premýšľať logicky, racionálne, sa musíme naučiť postupom času. Aj Paula Bleckmann vo filme hovorí, že deti nie sú dospelými – dospelí radi zabúdajú, že deti žijú, cítia, vnímajú a prežívajú veci ináč ako my. Ale keď deti s toľkou podnikavosťou spoznávajú svet, v ktorom môžu objavovať, preciťovať, vnímať, ochutnávať, ovoniavať, chcieť všetko zažívať, prečo ich tak veľmi priťahujú obrazovky? Tam nemôžu nič robiť, ani vnemovo nič prežiť. Dalo by sa povedať, že len dospelí sú schopní spôsobovať si niečo tak nudné?

HKU To je naozaj veľmi zaujímavá otázka, ktorú viem zodpovedať len čiastočne. Samozrejme, že záujem súvisí s pohybom, ktorý podnecuje našu pozornosť. Limbický systém vždy reaguje na pohyb. Pohyb má moc, na základe ktorej funguje aj mediálny svet. Je to tak u dospelých, u detí, a podotýkam, aj u plazov. Systém stimuluje jednu vrstvu nášho vedomia, ktorá leží pod naším bdelým vedomím. A po druhé sme ľudia, ktorí potrebujú obrázky. Žijeme z obrazov, rozprávame v obrazoch. Sú to obrazy, ktoré nám vedia vysvetliť svet, na tom sú založené mýty a rozprávky. Keď rozprávate dieťaťu rozprávku, to si vytvára, samozrejme, obrazy vo svojom vnútornom svete na základe svojich predstáv a fantázie. Každú scénu, ktorú si predstavilo, zároveň aj prežíva. Je to ako terapia obrazmi. Táto práca vytvárania vlastných obrazov, samozrejme, odpadá, keď sa nám ponúkajú hotové obrazy. Je to lákavé tak pre dospelých ako aj pre deti. Deti posudzujú nie podľa toho, čo vidia, ale vidia to, čo sa hýbe a tým sú obrázky zaujímavé. Deti chcú v podstate vnímať všetko zo svojho okolia a prijímajú to ako dané. Neodmietajú to, ale zbližujú, spájajú sa s tým. Ďalším dôležitým aspektom, prečo deti vyhľadávajú média, sú ich vzory. Keď ležia v postieľke a všimnú si, že mama s otcom stále uprene hľadia na tú vec, tak aj pre nich sa to stane nesmierne dôležitým. Naučia sa že: Toto je v živote skutočne dôležité. Pre schopnosť spoznávať svet taký aký je, to nehrá žiadnu úlohu, či to my dospelí považujeme za dobré, zlé alebo akékoľvek. Ale pre nás dospelých by to malo hrať dôležitú úlohu.

Neprestávajúci rýchly rozvoj technológií premohol našu generáciu a my sa učíme veľmi pomaly ako s nimi zaobchádzať. Náš proces učenia je oveľa pomalší ako tempo doby, s ktorým sú deti konfrontované. To však v žiadnom prípade neznamená, že sme bezmocní. Myslím si, že práve waldorfská pedagogika má tie najlepšie predpoklady na to, aby to dobre zvládla, ale musíme byť ochotní chcieť spoznať všetky jej oblasti a chcieť zmeniť samého seba.

 

Od stresu ku kreatívnej praxi

FH Viackrát ste spomenuli mediálnu pedagogiku. Kto stvárňuje pedagóga, keď rodičia, starí rodičia, tety a strýkovia sú vyťažení a v strese?

HKU Týka sa to nás všetkých. Týka sa to predovšetkým waldorfských škôl, ktorých zámerom je pripraviť deti na život a na dobu, v ktorej žijú. K tomu patria návrhy postupov mediálnej pedagogiky, zavedenie digitálnych médií a hodina technickej výchovy . To musíme neprestajne ďalej rozvíjať  – a pomôcť s tým aj rodičom.

FH Vo filme vidíme scény z rôznych kútov sveta. Môžete nám náš pohľad na konzum médií a mediálnu pedagogiku objasniť globálne? Ako to je po celom svete?

HKU V krajinách, kde deti nemôžu chodiť do školy, kde žijú v príliš zložitých podmienkach alebo kde musia deti pracovať, a preto nemôžu ísť do školy, znamenajú média pomoc. Ale napríklad úplne chudobné deti k rôznym technickým vymoženostiam nemajú prístup vôbec . Všimli sme si, ako nám u nás, počas lockdownu, bola obmedzená základná ľudská potreba stretávať sa, tiež deti a mladí mohli komunikovať len cez média. Vzrástol počet depresii, atď.

Zaujímavé je, že v Číne sa teraz mediálny konzum výrazne zmenšil. Deti sa ku svojim počítačom a smartfónom dostanú len vo vymedzenom čase. V Južnej Kórei už dlho existuje zákon, ktorý obmedzuje používanie médií. Zaviedlo sa to práve v týchto mediálne asi najvyspelejších krajinách, pretože sa ukázalo, ako veľmi vie ovplyvniť a postihnúť vývin detí nekontrolovaný konzum médií.

V bývalom Haagskom kruhu medzinárodnej konferencie waldorfskej pedagogiky sme sa za posledné dva roky venovali veľa tejto téme, ako aj téme pribúdania digitalizácie na vyučovaní. Jeden belgický kolega nám rozprával, že keď sa po prvom lockdowne vrátili deti opäť do škôl, nevedeli sa medzi sebou vôbec baviť. Pedagogický zbor zvážil tento stav a rozhodol, že počas prestávok po dobu jedného týždňa budú hrať deti samé na školskom dvore guľky. Deti sa skvelo bavili, boli však zvedavé ako hrajú ostatní, chceli hrať spolu, takže po krátkom čase si opäť k sebe našli cestu. Podľa mňa je to skvelý príklad toho, ako je možné namiesto moralizovania urobiť niečo, čo inšpiruje aj ostatných. Na jednej českej škole počas lockdownu dávali žiakom piateho ročníka namiesto domácich úloh úlohy ako varenie, pečenie a šitie, o čom si mali viesť denník a zdokumentovať to. Fotky svojich výsledkov si potom všetci posielali a prezerali. To v nich vzbudilo chuť niečo tvoriť. Média boli použité v situáciách, kedy deťom ukázali, čo všetko vedia vlastnoručne pomocou svojej fantázie vyrobiť a to ich zároveň aj spojilo a ukázalo cestu k sebe navzájom.

Stručne: Máme techniku, tak nás nechajte zmysluplne ju používať. Na lamentovanie nemáme čas.

 

Henning Kullak-Ublick (nar. 1955) bol 25 rokov triednym učiteľom. Dlhé roky bol v predstavenstve Spolku slobodných waldorfských škôl v Nemecku (do roku 2021) a v Priateľoch umenia výchovy Rudolfa Steinera (do roku 2020). Teraz je členom dozornej rady. Od roku 2011 predseda Medzinárodnej Konferencie hnutia waldorfskej pedagogiky.