Ak školskou zrelosťou označíme moment, v ktorom je dieťa „zrelé pre školu“, môžeme si otázku položiť aj tak, ako sa môže škola stať „zrelou“ pre deti v rôznych vývojových fázach. Aby škola primeraným spôsobom reagovala na rastúcu heterogenitu detí, používajú sa nové, rozmanité formy učenia.
Mnohé waldorfské školy už roky zbierajú skúsenosti s tzv. „hýbucou sa triedou“, t.j. počas prvých dvoch alebo troch školských rokoch sú všetky učebné procesy tvorené z pohybu, namiesto toho aby bol pohyb z učenia vylúčený, ako to je v bežnej školskej praxi. Toto zmenené východisko sa prejavuje napr. v tom, že trieda používa variabilné zariadenie namiesto pevne inštalovaného nábytku, aby potom vlastná aktivita detí stála na začiatku ich učenia a tak sa u dieťaťa individuálne rozvinuli potrebné schopnosti pre školské učenie počas prvých dvoch školských rokov.
Vývin detí prebieha dnes oveľa individuálnejšie, takže budú nutné vo väčšom rozsahu heterogénne stretnutia v skupinách. Deti, ktoré sa stali školopovinnými, napr. šesťročné sú dnes intelektuálne často nápadne bledé. Kým na jednej strane je ich pochopenie sveta zosilnené, nedokáže s ním vždy držať krok ich sociálna zrelosť, sila a vytrvalosť. V hodnotení schopností, ktoré sú pre školu potrebné, spočíva nebezpečenstvo, že intelektuálnu zrelosť ohodnotíme vyššie ako ostatný vývin a tým prispejeme k jednostrannosti obsahu detskej skúsenosti, namiesto k jej vyváženej rozmanitosti. Vo vzťahu k rastúcim civilizačným výzvam na detské životné sily ide nakoniec tiež vždy o túto rozmanitosť možností, akými si môže dieťa „privlastniť svet“, ktoré dieťaťu môžu poskytnúť škôlky a školy rozličným, vzájomne sa dopĺňajúcim spôsobom.
Učenie sa so „srdcom, rukou a hlavou“ nie je teda žiadny luxus, ale jedna z podstatných kultúrnych výziev nášho času. Na mnohých waldorfských školách je prax školského lekára samozrejmosťou: učiteľ, vychovávateľ, školský lekár a terapeuti tvoria v úzkej spolupráci s rodičmi pedagogický tím, ktorý sa snaží o to, aby podporoval telesný, duševný a duchovný vývin detí a mladistvých. Učebné plány a obsahy výuky by mali tento vývin podporovať a preto je ich vždy potrebné vyvíjať a reflektovať odznova.
Na ceste k vzdelávacej dedine
Školy a škôlky môžu byť priestorom stretnutia detí a mladistvých z oboch inštitúcií. V spojení s ideou vzdelávacieho domu, môžeme hovoriť aj o vzdelávacej dedine, ktorá zabezpečuje mnohoraké možnosti stretnutia a vytvára popri domoch a záhradách, aj pracovné dielne a oblasti iných praktických skúseností. Waldorfské školy sú rozličným spôsobom na ceste k vytvoreniu takýchto oblastí. Koncepčne má na to waldorfská pedagogika dobrý základ s jej obsiahlym pojmom vývoja „od 0 po 18“ rokov.
Vzdelávacie dediny vznikajú spoluprácou a stretnutiami. Sú podporované aj priestorovým spojením škôlky a školy, formovaním pozemku, spoločnými projektami a spoločnými vzdelávaniami vychovávateľov a učiteľov.
Tak môžu spoločné celostné prírodné projekty sprostredkovať životné súvislosti, vytvoriť stretnutia, aké sú možné napríklad pri pletení košíkov. Pritom sa môžu učiť malí od veľkých – a tí zase o malých. Aj „prestup prahom“, ktorý je pre mnohé deti problematický, prestup zo škôlky do školy môže byť výrazne zjemnený prostredníctvom spoločných projektov detí zo škôlok a nižšieho stupňa škôl, môže dať deťom istotu pri zvládaní prahu, ktorý prekonáva každé individuálne.
Mnohé waldorfské škôlky uzavreli dohody s neďalekými waldorfskými školami aby zintenzívnili spoluprácu. Tento proces pokračuje a ešte dlho pokračovať bude.
Na niektorých waldorfských školách, napríklad v Nemecku, sa v priebehu rokov vytvorili premosťovacie, prípravné triedy, aby zľahčili prechod žiačkam a žiakom, ktorí síce dosiahli školský vek, ale požiadavky triedy by pre ne boli príliš náročné. Takéto skúsenosti poskytujú cenné aspekty k zásadnému rozvinutiu spolupráce medzi waldorfskou škôlkou a školou.